Chvála kapitalizmu
Ľavica často robí veľkú chybu, ak iba kritizuje kapitalizmus. Zvýrazňovaním jeho chýb robí, z ľudí donútených žiť v jeho osídlach, poľutovaniahodných hlupákov.
Niežeby neboli… Cítia sa však byť ľavicovým atakom ponížení. Necítia sa byť hlupákmi… Majú „dobré“ dôvody pre preferovanie kapitalizmu.
A propaganda kapitalizmu masívne, toto ich presvedčenie, podporuje. V zásade sa snaží nasadiť každej nekapitalistickej alternatíve (najmä socializmu a predovšetkým komunizmu) psiu hlavu. Všimnite si snahu spojiť ich s gulagmi (hoci tie vymysleli ruskí cári pre revolucionárov!) , hladomormi (cudne mlčia, že v rovnakom čase, ako na Ukrajine hynuli tisíce, milióny hladom skapali v USA – počas hospodárskej krízy hladom umrelo cca 5-6 miliónov Američanov!, nehovoria o írskom a indickom hladomore, pod vznešenou britskou korunou…). Zvýrazňujú tzv. stalinskú brutalitu, ktorá bola, len slabým, odvarom zločinov Mussoliniho a Franca, koloniálnych genocíd organizovaných Anglickom, Belgickom, Francúzskom v 20. storočí. A najmä sa dištancujú od nacistických zverstiev, akoby ich nefinancovali a sami neboli ich pokračovateľmi (chilské štadióny, vietnamské My-lai, iracký Abú-graib… desiatky, stovky iných).
Vráťme sa k podstate úvahy:
Občania kapitalistických krajín sa necítia byť, ani tak podporovateľmi svojich genocídnych vlád a ich žoldnierov, ako „rozumnými“ ctiteľmi výhod kapitalizmu… Odmietajú zreteľnú spojitosť medzi brutalitou imperialistických vojen, mučením a popravami politických odporcov a svojim blahobytom…Vážia si v kapitalizme vysokú úroveň konzumu, predvídateľné správanie systému, dynamiku ekonomického vývoja a stabilitu. Pochopiteľne, že si jednotlivé skupiny nachádzajú (a pestujú) ilúzie aj o ďalších výhodách kapitalizmu (sexuálna sloboda, rovné šance a pod.).
Aj keď to nemá žiaden vplyv na smerovanie spoločnosti, môžu hovoriť „čo chcú“ a voliť „ koho chcú“. Vymieňajú „vlády“, ale nie systém! Často, ani netušia, komu pouličné „textilné“ či „kvetinové“ revolúcie práve poslúžili…Mládež používajú na tieto špinavé praktiky z dvoch dôvodov: mladí nemajú politickú skúsenosť (a často ani rozhľad) a najmä sa stanú „vlastníkmi“ pofidérnych revolúcií, ktoré, z vlastnej iniciatívy, bránia pred kritikmi…
Ľavica teda robí dve zásadné chyby.
V snahe správať sa korektne a slušne, sama vedie vášnivú diskusiu o tienistých stránkach minulosti. Legitimizuje tak podozrenie, že jej úspech je aj hrozbou návratu politického prenasledovania, náboženskej neslobody, nedostatku a pod. Toto zahľadenie do minulosti je aj dôsledkom absencie budúcej vízie. Ľavica – aktuálne- nemá chuť ani na revolúciu, ani na anarchiu, ani sa neopája utópiou. Socialistických (a komunistických) princípov sa, bez boja, vzdala… Ostal jej iba inštinkt, že kapitalizmus je naozaj koncom civilizácie. A teda zúfalo, holými rukami, bojuje s jeho mocnými chápadlami…
Druhou, väčšou, chybou je, že sa zmieruje s prevahou kapitalizmu v oblastiach konzumného štandardu,, hospodárskeho rozvoja a stability. To je aj priamy dôsledok straty triedneho prístupu. To umožňuje „priemerný“ rast príjmov, dĺžky života, rast ekonomiky a pod. Ak hodíme do jedného „koša“ vek dožitia dôchodcov, nájdeme nárast. Ak porovnáme dožitie baníkov a bankárov, zistíme dramatický rozdiel: Rothschiled sa s piatimi novými srdcami dožil 109 rokov, trinásti baníci na severe Moravy sa nedožili štyridsiatky…
No opäť, ide najmä o absenciu ponuky – o víziu. O príťažlivú ponuku pre spoločnosť. A preto tvrdím, doménou ľavice nemôže byť spor o minulosť, ale spor o budúcnosť. Tú kapitalizmus nemá a lavica sa musí pričiniť, aby ju civilizácia mala!
Juraj Janošovský